BLOG 14 – Civilista verzus fantastično

Už pred súťažou som chcela napísať blog o častej slabine nielen nepublikovaných autorov: reakciu bežného človeka z (plus-mínus) nášho sveta na svoj prvý stret s fantastickými prvkami. Je to miesto v príbehu, kde môžete nabrať sympatie voči postavám, ale tiež ho znechutene odhodiť. A ako tak čítam súťažné poviedky, vnútorný tlak na napísanie blogu o tejto problematike sústavne silnie. Rastie úmerne s počtom poviedok, v ktorých sa postava nezachovala presvedčivo. Reakcie boli prislabé. Pritom, po živote prežitom v racionálnom svete by vtrhnutie do niečoho fantastického mal byť pre psychiku obrovský šok. A ten má svoje fázy spracovávania a vyrovnávania sa.

Možno si poviete, že na to v malom priestore poviedky nie je čas. Hrdina si nemôže dovoliť omdlievať, hysterčiť, obviňovať okolie zo spískania prepracovaného žartu. Skrátka sa musí vzchopiť a hneď prejsť magickým portálom, ísť usmrtiť obludu alebo vyjednávať s mimozemšťanom. Lenže aj silné pocity sa niekedy dajú dobre vyjadriť v skratke. A ak bránia postave v autorom želanom, no súčasne presvedčivom konaní, potom sa treba zamyslieť, či fantastickú poviedku nie je lepšie osadiť len takými postavami, ktoré vedia, čo je vo veci, lebo s podivnosťami denne žijú. Čarodej verzus čarodej, zombie verzus zombie alebo hoci aj čarodej verzus zombie, pretože čarodej vie, že neuveriteľné veci existujú, aj keď sa zatiaľ ešte nestretol úplne s každým jej druhom. Len je ťažšie tieto postavy stotožniť s čitateľom, keďže obývajú také rozdielne svety. Ale verte, oveľa horšie sa mi stotožňuje s hrdinom, ktorý síce obýva náš svet, no fantastické dianie prejde s ľahostajnou nevšímavosťou.

Poznámka: Uvedené čísla poviedok nekorešpondujú s poradím, v akom boli poviedky prijaté. Porotcovia čítajú poviedky v ľubovoľnom poradí.

 

131. poviedka

Rada by som napísala niečo o príbehu. Bohužiaľ, jediné, čo mi z tejto poviedky utkvelo v pamäti, bol neprehľadný, nečlenený text a gramatické chyby. Najmä písanie „skovať“ namiesto „schovať“. Ale aj bez toho by sa pravdepodobne ťažko orientovalo v tom, kto sme, čo sme, prečo sme. Sme vtrhnutí do fantasy sveta, ktorého princípy a fungovanie sa časom neodhaľujú. Neviem, načo deti zbierali magické kvety, prečo boli trestané, ak ich nedoniesli dosť, čo sa stalo s ich rodinami, prečo majú nadprirodzené schopnosti a načo hlavný hrdina bral tú „sklenenú“ guľku mágovi. Spozorovala som, že tam bol akýsi rozvíjajúci sa ľúbostný príbeh, inde zase nepriateľstvo a tiež koniec, ktorý bol napodiv z poviedky najlepší. Zvláštne je, že hoci postavy mali svoje charakteristiky, v neprehľadne formátovanom a nešikovne napísanom texte zanikali. Napriek tomu všetkému oceňujem, že tam z autorovej strany bol pokus ich oživiť. No vo výsledku slabé.

 

132. poviedka

Námet trochu podobný Dňu nezávislosti. Sci-fi o sebaobetavej záchrane sveta, nie však na americký spôsob. Tento bol ľudskejší, stráviteľnejší, nedokonalý. Nad spomínanými faktami som dvíhala obočie, no po prižmúrení očí sa dajú zaradiť do prispôsobenia si reality umeleckej fikcii. Ani čítavosť nebola skvelá. Najrušivejšie pôsobilo meno umelej inteligencie, ktoré je rovnaké, ako meno významného astronomického objektu. Nie div, že čitateľ nadobudne dojem, že reč je o tom objekte. A kým sa to nevysvetlí, v hlave má samé otázniky.

A teraz k príbehu. Je rozdelený na dve časti. Bohvie prečo sa v druhej časti nachádzajú pravopisné chyby, kým v prvej nie je takmer žiadna. Pri čítaní som cítila isté napätie a držala som hrdinom palce, aby uspeli. Ale keď sa tak stalo, zase ma sklamalo, že uspeli priľahko. Príbeh nebol dostatočne vygradovaný, vypointovaný. Dalo sa z neho vyžmýkať viac. Cením si však aj autorov realistickejší pohľad na hroziacu apokalypsu, na fragmentovanie ľudstva na skupiny s rozličnými postojmi k nej a dokonca s rozličnými postojmi k hrdinstvu svojich záchrancov. Nič nie je hollywoodsky jednoduché a čiernobiele. A hoci martinovskej komplikovanosti sa nevyrovná, od krátkej poviedky tiež nemôžem čakať všetko. Nadpriemer.

 

133. poviedka

Jeden z tých jednoduchých príbehov, ktorým pre toľké zjednodušenie nemožno veriť. Pocity hlavného hrdinu sú nepresvedčivé, nemá žiadnu osobnosť ani minulosť, aj jeho životný štýl pokrivkáva. Skutočne žije úplne sám na ostrove a je mu tam dobre? Čo spoločnosť? Najslabším miestom však je jeho príchod na pevninu a zvesti o prebiehajúcej apokalypse. Všetkému verí, ničomu sa nečuduje, nijako sa ho to nedotýka. Fajn, máme nejaký problém s obludami, čo zabili možno milióny ľudí, hor sa ho riešiť. Až sa divím, že má záujem pomáhať ľudstvu, keď podľa všetkého máme do činenia s absolútnym odľudom. V druhej tretine poviedky pod vplyvom všetkých týchto nedostatkov i nedostatkov v štýle moja pozornosť ochabla, no vrátila sa na konci. Prišli zvraty, snaha prekvapiť, ktorá je fajn a na prvý pohľad účinná. Na druhý pohľad ale hneď začne čitateľovi vŕtať hlavou, že ak je to takto, čo tie kresby v jaskyni? Či aj tie boli iba halucináciou?

 

134. poviedka

Možno to bol lepší príbeh, než ho vidím ja. Mne sa, žiaľ, dvakrát podarilo v ňom poriadne stratiť. Raz hneď na začiatku, raz po veľkom zlome. Opäť jeden z tých, v ktorom úvodné scény – čo scény, prakticky celá poviedka – dajú zmysel až pri druhom čítaní. Škoda. Zdá sa, že autor mimoriadne dobre ovláda reálie starovekého sveta, do ktorého príbeh vsadil. Azda až pridobre. Natoľko dobre, že text je samý cudzí, dobový pojem a mne vypadáva predstavivosť. Príbeh má príliš málo záchytných bodov pre moderného, histórie neznalého čitateľa. Druhým problémom sú opisy. Je zjavné, že táto hororová poviedka mala vzbudzovať silné pocity strachu, hnusu, temna a napätia. Lenže snažiť sa navodiť atmosféru hneď zo začiatku opismi sa ešte nikdy v tejto súťaži neskončilo úspechom. Je to znova jeden z prvkov, ktoré omnoho lepšie fungujú vo filme. Pomalý pohyb kamerou bez dialógov, podčiarknutý ponurou hudbou. Nevravím, že autor by sa mal opisov úplne vzdať. Stačí však hneď na začiatok ozrejmiť zápletku, častejšie a konkrétnejšie obracať myseľ hrdinky k tomu, že sa ide pokúsiť oživiť zvieratko svojho syna. Druhýkrát som sa stratila, keď jej syn umrel, pričom opäť stačilo zopár konkrétnejších náznakov v jej myšlienkach. Ale prečo sa pokúsila oživiť aj jeho, keď oživenie zvieraťa nedopadlo dobre, ba počula aj desivé historky o oživení svojej matky? Neviem. Základná stavba deja veľmi pripomína Kingov Cintorín zvierat, ale u Kinga bola motivácia na oživenie oveľa presvedčivejšie vykreslená. No aj tak nadpriemer.

 

135. poviedka

Opäť jeden vírusovo-postapokalyptický príbeh. Ničím nevyniká, ničím nezaujme. Ani spracovaním, ktoré v sebe nemá rafinovanosť výborných autorov a vyznačuje sa jednoduchším štýlom. Jediný rozdiel oproti ostatným doteraz prečítaným je to, že ničivá apokalypsa prišla z nášho pohľadu až v budúcnosti a autor sa snaží podať aj mnoho faktov z fiktívneho budúceho sveta. Ani medzi nimi však niet zaujímavého či prepracovanejšieho a fungujúceho nápadu. Nemáme tu ani nejaký dej – hrdina sa motá zničeným svetom sem a tam, spomína, lenže emócie to v čitateľovi nevyvoláva. Skôr to vyvoláva pochybovačné otázky o tom, prečo by bol posledným preživším človekom na Zemi niekto, kto sa o to prežitie vôbec neusiloval. Nie je imúnny, nemal karanténu. A keď už raz prežil, prečo viac nenaráža v otázke zháňania potravy? A keď je zháňanie potravy pre neho také jednoduché, prečo potom ostatní preživší boli na tom až tak zle, že jedli iných ľudí? Teda, okrem toho, že to malo v čitateľovi vyvolať zhrozenie. Kanibalizmus má opodstatnenie v oblastiach bez živej vegetácie (totálne zničená príroda, zaľadnené územie…), lenže tu rastliny ostali v pohode, živočíchy tiež. Čo tak pestovať a chovať či aspoň zbierať plodiny a loviť malé zvieratá? Prečo by ľudia umierajúci hladom lovili iných ľudí, ktorí sú takisto na smrť vychudnutí a žiadne živiny z nich nezískajú? Keď hrdina zvládol pestovať zeleninu a loviť ryby, nechápem, prečo to iní nezvládli tiež. Snahu vyvolať veľa pocitov a hlboké zamyslenie z textu cítiť, no bohužiaľ nie je úspešná. Slabší priemer.

 

136. poviedka

Znova rozprávkovo podaný príbeh s ešte jednoduchším štýlom než v predošlom prípade. Čítať sa to dalo, ale vôbec nemôžem povedať, že by to na mňa nejako zapôsobilo. Je podaný veľmi prostým jazykom s niekoľkými chybami. Vystupujú v ňom klasické fantastické bytosti. Spracované je to spôsobom, ktorý by bol možno skôr pre staršie deti. Stačí pár čarov a všetko je vybavené, svet rozprávkových tvorov a kúziel je pred svetom ľudí bezpečne ukrytý. Aj posolstvo je veľmi výrazné a časť z neho mne vôbec nie pochuti. S myšlienkou, že výskum je zlo a je lepšie nepátrať po pravej podstate fungovania vecí, sa nemôžem stotožniť. Jediným zrelším a klasickej schéme sa vymykajúcim prvkom je tam choroba hlavnej hrdinky. No aj s ňou je príbeh vybudovaný pomerne slabo s nepresvedčivým záverom. Nie je v moci jediného človeka dokázať to, čo rozprávkové bytosti od hrdinky žiadajú. Obzvlášť, keď sa mi nepodarilo vžiť ani do hrdinky samotnej.

 

137. poviedka

Zase sa to začína popismi a vysvetľovaním. Ale v tomto prípade sa to celkom čítať dá. Autor vytvoril dostatočne zaujímavý, i keď dosť komplikovane vysvetlený, svet budúcnosti. Štruktúra poviedky je horšia. Jej prvú polovicu zaberá vysvetlenie fungovania princípov sveta, druhú polovicu zase epizóda priamo z toho sveta. Prvá polovica je však pridlhá a náročná na sústredenie. To, že nie je nijako členená na odseky, zrozumiteľnosť ešte zhoršuje. V podstate som nevedela, aký obraz si mám o fungovaní toho sveta vytvoriť. No rozhodne som nečakala to, na čo som narazila v druhej polovici. Na to, ako extrémne sa zmenilo fungovanie ľudských bytostí, zostávajú svet, zariadenie izieb, usporiadanie spoločnosti a dialógy postáv až šokujúco podobné súčasnosti. O to zmätenejšia som v tom, čo si mám predstaviť pod pojmom „duša“. A vysvetlenia zo sveta biológie ma nepresvedčili, to neberiem. Hrdinka je klasická rebelka svojho sveta – ako vyplynie v závere –, vyznávajúca naše hodnoty, čo je štandardný spôsob, ako vyrobiť v desivom obraze budúcnosti klaďasa. Mňa ale za srdce nechytila. A záver som asi znova nepochopila.

 

138. poviedka

Krátky príbeh, napísaný s určitou zručnosťou a s citom, ktorý hýbe emóciami. Najsilnejší bol moment, keď hrdinu oblieta malé milé magické stvorenie a on… ho surovo zabije. Len na opisoch treba ešte zapracovať. Po začiatku mi vôbec nebolo jasné, ako si predstaviť predávaný tovar. Obraz mi vypadáva aj neskôr. Príbehovo nejde o nič výnimočné – klasický príbeh pomsty za vraždu a v závere pomsty za pomstu. Na hlavných bodoch deja nie je nič nové pod slnkom, ale detaily z toho robia ako-tak neošúchaný kúsok. Nie som si istá, či som správne pochopila rozuzlenie záhady, čo teda zabilo hrdinovu dcéru. A ak som to pochopila správne, potom nerozumiem tomu, prečo, keď magické bytosti mali zlým bytostiam brániť vo vstupe na ich územie.

 

139. poviedka

Príbeh, v ktorom poriadne nefunguje nič. Od gramatiky, cez stavbu viet, v ktorých sa občas objavuje až do očí bijúci anglický slovosled, inokedy pre zmenu zase silný čechizmus. Cez výber prísloviek – naozaj neviem, čo si mám predstaviť pod tým, že niekto „hystericky“ podá pero, „prekvapivo“ vstane zo stoličky alebo „podozrivo“ klikne na internetovú stránku. Keď sa dostávam k informácii, že všetky letenky boli „vypradené“, asi tuším, v čom je problém. Autor si po sebe text neprečítal alebo ho nečítal pozorne. Chápem, že keď sa ženieme rýchlo zaznamenať myšlienky, len v nefunkčnej skratke opíšeme, že hrdina bol na pokraji paniky a v tomto stave podal pero. Do istej miery sa mi to stáva tiež. Ale na to sú autorské korektúry, pozorné, precízne, so zamyslením sa nad každým slovom. A následne korektúry testovacích čitateľov. Tie by iste odhalili aj chyby v letopočtoch. Hneď spočiatku sa dozvedáme, že hrdinka sa narodila v 19. storočí, ale následné opisy jej života veru na 19. storočie nevyzerajú. A napokon je vyslovene napísané, že táto tridsaťročná hrdinka žije v roku 2020. Ono devätnáste storočie malo byť v skutočnosti dvadsiatym a spomínané osemnáste storočie malo byť v skutočnosti devätnástym. To ale zďaleka nie je všetko. Správanie a myslenie postavy sú čím ďalej tým nelogickejšie, dialógy krajne neuveriteľné, časť deja zjavne požičaná z Drakulu. V druhej polovici sa to zvrtne na obrovské klišé o vyvolenej záchrankyni, ktorá popri boji so zlom stretne aj svoju životnú lásku a po piatich minútach známosti sa už ľúbia na život a na smrť. Mimochodom, zabudla nám tú lásku predstaviť menom, len zrazu tam začne nejaké nové meno vyskakovať. Celková analýza chýb by bola z mojej strany poriadne dlhá. Ľutujem, veľmi nízke body.

 

140. poviedka

Tento príbeh z budúcnosti ponúka zaujímavejšie a uveriteľnejšie obrazy než množstvo poviedok pred ním. Budúcnosť je, ako býva zvykom, je opäť vykreslená ako neradostná. Pomaly, vcelku originálne sa rozvíja umelá inteligencia, a ako zistíme, dokonca na viacerých frontoch. Kyberšikana je horšia a novšia než kedykoľvek predtým. Hlavný motív mi pripadal trochu pritiahnutý za vlasy, no v rámci fantastiky akceptovateľný. Výstavba príbehu slušná. Podivná scéna, ktorou sa príbeh začne, sa pekne vysvetlí retrospektívou a následne dokončí. A predsa tento celkom dobre napísaný a vystavaný príbeh nemá také to „moje“. K hlavnému hrdinovi som si neutvorila vzťah, jeho prezývka sa mi nezdá logická (aj keď na druhej strane, ťažko čakať, že niečo logické vypadne z hlavy typických pubertiakov). Štýl z nejakého dôvodu tiež nepatril k tým úplne najčítavejším. Nadpriemer.